Úzku chodbu zapĺňali nenápadné a trochu šokovane hlúčiky zvedavcov: neznámy vtipkár vybral z prvého slova písmená H a A a presunul ich na spodný okraj nástenky. Zvyšné tri písmená premiešal – na háčik prvého J sa chytilo hranaté E a za ním aj bruchaté B. Čo viac potrebuje tínedžer na nekontrolované výbuchy smiechu? Šikovný autor písmenkovej hry už vtedy vedel, ako zvýšiť čítanosť. Narastala prudko každou prestávkou.
Neobvyklý záujem o zvyčajne ignorovaný kus polystyrénu neušiel ani profesorovi telesnej výchovy a od vyblednutého podkladu sa zakrátko opäť odrážalo staré klišé. Nástenka sa stiahla do informačnej šede, záujem zvedavcov postupne upadal. Osirelou chodbu sa iba občas ozývali kroky študentov, ponáhľajúcich sa k šatniam. Nuda.
O týždeň hráč s písmenkami udrel znova. Čítanosť prudko stúpala, pred nástenkou bolo veselo, tlačenica prekonávala dopravnú špičku. Zabávali sme sa na jednotku. Ale iba chvíľu. Početné skupinky dobre naladených uhrovitých výrastkov profesor vyhodnotil neomylne - niečo nie je v poriadku. Takže znova nuda.
Písmenkový fantóm sa na našu veľkú radosť nevzdával. Intervaly útokov na nástenku boli stále kratšie. Optimisti šaleli od nadšenia, skeptici čakali začiatok veľkého vyšetrovania.
Na počudovanie k nemu neprišlo. Prečo? Možno náš neortodoxný pedagóg v duchu uznával, že aktivita propagovaná odvážnym študentom je pre život prinajmenšom rovnako dôležitá, ako beh. Možno iba nechcel nikomu uškodiť. Alebo sa bavil rovnako ako my?
Písmenkový fantóm bol tiež férový hráč. Mohol písmená H a A zahodiť do koša, ale on ich vždy iba slušne prišpendlil na tuhý látkový poťah. Mal zmysel pre rovnocennú súťaž? Uznával aj beh? Asi áno; určite vedel, že ak ho zazrie niekto nepovolaný, zachránia mu školský život iba rýchle nohy.
Čo nakoniec súboj písmen ukončilo? Neviem. Možno neznámy vtipkár zmaturoval a opustil školu. Alebo to bolo v čase, keď šiel starý profesor do dôchodku? Detaily už pamäť dávno vytesnila. Do môjho podvedomia sa však nástenková vojna dvoch aktivít zapísala navždy. Raz som preceňoval jednu, potom sa viac venoval druhej, ale nakoniec mi to došlo – pre život sú dôležité obe.
Pravdaže všetko s mierou. Extrémom sa treba vyhnúť! Neustále porovnávanie s Hailem Gebreselassiem*, alebo Robertom Rosenbergom síce váš život pravdepodobne neohrozí, ale motiváciu a sebavedomie vám môže poriadne nahlodať.
Tak teda behajte, žite a nezabudnite sem-tam na svojej nástenke vymeniť písmená. Zaručene to urobí radosť nielen vám!
* jeden z najlepších vytrvalcov všetkých čias, dvojnásobný držiteľ svetového rekordu v maratóne