„Nesleduješ život?", spýtala sa Daniela s miernou výčitkou a potom vypustila trochu nahromadenej pary: „Učitelia štrajkujú, tak som si musela vziať dovolenku. Študovala som na tej istej fakulte, mám nižší plat ako moje rovesníčky a na jeho zvýšenie mám podľa šéfa rýchlo zabudnúť. Viac mi dať nemôže, ak nutne potrebujem pridať, s mojimi jazykovými schopnosťami vraj nemám žiadne obmedzenia - opatrovateľku môžem robiť prakticky kdekoľvek na svete. Takže plat zabetónovaný a ešte prídem kvôli štrajku o štvrtinu dovolenky."
Telefón sa na chvíľu odmlčal a potom s prekvapivým pokojom zaznelo: „Celkom tým učiteľom rozumiem. Trápia sa s deťmi a nezmyselným papierovaním za platy, kvôli ktorým utiekli zo školstva už takmer všetci chlapi. Lenže na rozdiel od nich ja končím v práci často až podvečer a prázdniny nemám."
„Vieš sa rozohniť aj viac," podpichujem opatrne, aby som nevyvolal erupciu.
„To vieš, Vianoce", odpovedá Daniela takmer sviatočným tónom.
Čoraz menej tomu rozumiem a tak sondujem neznámy terén: „Posledné štádium zúfalstva? Alebo skúšaš nové meditačné techniky? Je 26. novembra!
„Ja ti to teda vysvetlím", hovorí s pochopením Daniela a pokračuje: „Paulínka mi po raňajkách navrhla, že si urobíme Vianoce: na stromček navešiame gule, pustíme si hudbu a budeme spolu. Dlho som jej to vyhovárala. Vysvetľovala, že Vianoce sú iba raz v roku, že si vtedy pripomíname narodenie Ježiška a dostávame darčeky."
„Zjavne si neuspela. Predsa len nemáš toľko pedagogického talentu ako tí, čo teraz štrajkujú," provokujem smelšie.
Na druhej strane sa ozve smiech: „Vôbec to neľutujem. Narezali sme si jesenné vetvičky, vešiame vianočné gule a je nám spolu dobre. Vianoce sú krásne. Lepší program na dnes by som sama určite nevymyslela."
Mlčím. „Áno miláčik, už idem," hovorí Daniela štvorročnej Paulínke a chytro sa so mnou lúči: „Preklad urobím večer.
Sviatočná nálada prechádza aj na mňa.
Ako dobre, že aj v čase, keď učitelia štrajkujú, sa máme od koho učiť.